„Rád ťa vidím, priateľu!“
- hlasno zdravil Béla Écsi známeho na dedinskej diskotéke a vybral sa rovno ku krotko pôsobiacemu mladíkovi, s ktorým si pred rokmi odkrútili povinnú vojenskú službu. Chlapík prišiel na zábavu s menšou spoločnosťou a hneď priateľov upokojoval: ničoho sa nebojte, slúžili sme s Écsim spolu v armáde. A nielen to, Béla nikdy nedostával z domu balíky, ale on sa s ním vždy podelil. Od zmeny režimu prešiel síce iba rok, ale keď sa Écsi a jeho pobočníci objavili na nejakej zábave, bolo takmer isté, že nejakou vylomeninou tancovačku pokazia.
Béla Écsi na policajný fotkách
Blízka známosť však tentoraz mladej partii dávala istý pocit bezpečia. Écsi sa so širokým úsmevom blížil k svojmu známemu, jeho vystretá ruka naznačovala, že sa pripravuje na vrelý stisk a zvítanie. Keď sa však stretli zoči-voči, Béla známemu ruku nepodal, ale jediným energickým pohybom mu strhol z krku zlatú retiazku a ďalej sa vyškieral do zdesenej tváre svojej obete. „Buď mi dáš tisícku, alebo tú retiazku odjebem do susednej záhrady a môžeš si ju hľadať!“ vyštekol Écsi s jemu vlastnou bezočivosťou, pričom s korisťou mával vo vzduchu.
Solídny chlapec dostal retiazku do daru od rodičov na svoje osemnástiny, ktovie, ako dlho museli na šperk šetriť. Dali teda s priateľmi dokopy všetky peniaze, ktoré mali pri sebe a celý tento obnos odovzdali Écsimu. Hoci to asi nebolo ani tisíc korún, aspoň retiazku si zachránil.
Medzi mafiánskymi búchačmi a vrahmi sa našlo viacero zavalitejších, vyšších a silných chlapov s odstrašujúcim a drsným výzorom. Ale Écsi bol predsa len niečo extra. Keď ho človek rozčertil, dokázal sa rozčúliť do nepríčetnosti. Hrôzostrašné historky o Écsim sa rokmi množili. O jeho fyzickej zdatnosti sa mohli jeho priatelia presvedčiť aj vtedy, keď na dunajskostredskej Hlavnej ulici havaroval na svojej motorke. Prilbu, samozrejme, nemal a bežný smrteľník by to už zrejme nerozdýchal. On však prežil. Jeho blízki priatelia sa pri spomienke na príhodu vždy rehotali a hovorievali, že má sedem životov ako mačka.
Disponoval všetkými osobnostnými črtami, aby si v podsvetí vybojoval vysokú pozíciu a uznanie: schopnosť posudzovať morálny aspekt vecí sa uňho rovnala nule, súcit či empatia boli preňho neznámymi pojmami. K ľuďom si dovoľoval čokoľvek.
„Zdochnete, kurvy! Skapete!“
- reval na dvore veľkomederského rodinného domu na vdovu a jej deti na jeseň roku 1994. Keď sa vyzúril, rozbil okno verandy, rozkopal smetný kôš a odkvap a odišiel. Na rodinu zaútočil pri úsvite len preto, že jeden zo synov vdovy s partiou poškodili auto jedného z Écsiho mužov. Darmo hovorili Bélovi, že chlapec nie je doma, on násilím vnikol na dvor a žiadal od nich „pokutu“ pol milióna korún.
„Écsi 174 175 bol taký chrapúň, že si nechal uvariť kávu, rozkázal si do nej aj mlieko, ale skôr, než ju vypil, nechal ju ochutnať mne. Vyhrážal sa nám tým, že ak ihneď nezaplatíme, dolámu nám kosti, semtexom vyhodia do vzduchu celý barák a spravia z nás kaliky“
- povedala v tom čase vdova pre denník Új Szó. Ženu neskôr pod hrozbou smrti prinútili podpísať zmluvu, ktorou predala svoj dom jednému z Écsiho priateľov. Neskôr sa v tejto veci rodina obrátila na políciu a na médiá v domnení, že medializácia prípadu pomôže pri jeho vyšetrení.
„Život je raz už taký, dobrý doplácajú na tých zlých“
- hovorieval v tých časoch Béla Écsi. Na čo ale doplácajú tí zlí? Možno sa nad tým zamýšľal aj Écsi, lebo po krvavom kúpeli vo Fontáne radšej zmizol z Dunajskej Stredy. Uchýlil sa pod ochranu sýkorovca Petra Havašiho – prezývaného Havel – a vo svojich špinavostiach pokračoval tam, kde doma prestal. Samozrejme, rád by sa vrátil domov, ale keďže vo veci hromadnej vraždy vo Fontáne vypovedal proti sátorovcom, nemal šancu. Pritom vyskúšal možné aj nemožné.
Obrátil sa aj na najvyššieho šéfa slovenskej mafie Mikuláša Černáka, ktorý síce od decembra 1997 sedel vo väzbe, ale 29. novembra 2002 ho podmienečne prepustili a nakrátko si užíval slobodu. Keďže Černák a nebohý Pápay boli onoho času nerozluční priatelia, Écsimu sa neťažilo a v Banskej Bystrici vyhľadal čerstvo prepusteného šéfa. Bývalého bossa sa opýtal, či by mu nepomohol upratať z Dunajskej Stredy sátorovcov.
Deväťdesiate roky sa však už skončili... Je pravda, že šéf šéfov onoho času zlikvidoval Milana Siposa a Emila Potáscha, neskôr za zradu Miša Csémyho vlastnoručne popravil Rudolfa Hodossyho, no na začiatku nového tisícročia už predsa len viali iné vetry.
„Títo hajzli odrovnali tvojho priateľa Tibora! Musíme s tým niečo urobiť!“ apeloval Écsi na Černáka. „Počúvaj, Béla! Za to, že teba tu a teraz nezlikvidujeme, vďačíš len tomu, že sa poznáme, že sme kedysi boli priatelia. Len toľko ti poviem, raduj sa, že odtiaľto môžeš živý a zdravý odísť,“ odvetil pohotovo Černák. „Ale prečo mi nepomôžeš? Prečo?“ zúfalo opakoval Écsi. „Lebo sa zmenila situácia, preto!“ znela odpoveď.
(...)
Bélu Écsiho však nebolo jednoduché dostať. Po hromadnej vražde vo Fontáne sa uchýlil do Bratislavy, ale ani v hlavnom meste sa neprestal venovať tomu, čo robil celý život. Stal sa členom havašiovskej vetvy sýkoriek, pod ktoré spadal najmä neďaleký Senec. V tejto zločineckej organizácii nemal inú úlohu ako v Dunajskej Strede. Dokázateľne bol namočený vo viacerých vydieračkách a keďže v deväťdesiatych rokoch mu neboli cudzie ani vraždy, nemožno vylúčiť, že v novej „rodine“ jeho násilnícke skúsenosti využili tiež. To, že sa stal váženým členom havašiovej podskupinky sýkoriek, malo aj svoje výhody. V osobe Branislava Kotlana alias Kápa dostal ozbrojeného strážcu, ktorý ho sprevádzal všade – a to mimoriadne sťažovalo prácu konkurencie, ktorá naňho poľovala.
Policajným kontaktom na utajeného svedka Écsiho bol totiž Boris Drevenák. Policajt, ktorý riadil prácu špeciálneho vyšetrovacieho tímu desaťnásobnej vraždy, bol súčasne jedným z najbližších parťákov dunajskostredskej mafie. Bez neho by to sátorovci mohli zabaliť. Drevenák odovzdal Écsiho adresu Andorovi Reiszovi. Hneď nato, teda na jar roku 2003, gang spustil sledovanie jeho pohybu, ktoré zabezpečovalo najmä Sátorovo popravčie komando. Na tento cieľ najprv používali aviu prestavanú na obytný voz, ktorá spravidla parkovala neďaleko adresy poskytnutej Drevenákom. Hliadka monitorovala okolie niekedy len pár hodín, inokedy „pracovala“ celý deň. Rýchlo sa jej podarilo presne odsledovať jeho denný program. V niektorých prípadoch by však avia mohla pútať pozornosť nepovolaných. No aj keď pozorovatelia pracovali bez nej, mali Écsiho stále na dohľad. Zohnali si dokonca aj psa, aby boli menej nápadní. Prechádzky s domácim miláčikom sa ukázali ako skvelý krycí manéver. Aj tak sa viackrát stalo, že členovia smrtonosnej brigády nebrali svoju úlohu dostatočne vážne. „Mňa poslali dvakrát do Bratislavy, prvý raz sme Écsiho sledovali z avie s Ďurim Bugárom. Bugár vtedy zaspal, ale nechcel som ho budiť. Ale keď už chrápal tak hlasno, že zopár náhodných chodcov nám zabúchalo na stenu avie, zobudil som ho."
(...)
Na 9. apríla 2003 sústredil všetkých svojich mužov, aby raz a navždy dal bodku za problémom menom Écsi.
„Sátor všetkým rozdal čierne overaly s policajným nápisom, masky a zbrane. Ja som dostal upílenú brokovnicu, okrem toho som mal pri sebe vlastnú pištoľ. Každému osve vysvetlil jeho úlohu. Mojím zadaním bolo spútať Écsiho a naložiť ho do auta,“ spomínal si Zsolt Nagy na inštruktáž v Orechovej Potôni-Lúkach, ktorá sa konala predtým, ako gang s konvojom troch áut vyrazil do Bratislavy. Na bleskovej porade sa zúčastnili desiati členovia klanu. Plánovali, ako Écsiho a jeho ochrankára unesú, odvezú ich na odľahlé miesto, kde ich zabijú a zahrabú.
Okrem odstránenia Écsiho však Sátor sledoval aj ďalší cieľ: demonštrovať silu, že ak treba, dokáže dať dokopy aj desať po zuby ozbrojených mužov a má dosť odvahy na to, aby túto bojaschopnú jednotku nasadil aj na „cudzom“ teritóriu, pokojne v hlavnom meste.
(...)
Dunajskostredské komando rozdelilo a do Bratislavy prišli rôznymi cestami, aby zaujali vopred určené pozície. Scenár bol nasledovný: keď sa auto s Écsim priblíži, Dunajskostredčania ho z každej strany zablokujú autami – audi mu skríži cestu spredu, felícia sa zaradí zboku a Sátorov Superb ho bude blokovať zozadu – potom Écsiho s jeho gorilou vytiahnu z auta, spútajú a odvezú.
Bolo takmer pol desiatej večer, keď Béla Écsi a jeho telesný strážca Kotlan alias Kápo skončili vo vrakúnskom fitku a na ochrankárovej fábii smerovali domov. Keď Sátor zbadal ich auto, diskrétne sa pustil za nimi a zavolal Nagyovi.
„Sedel som vedľa Kádára, ktorý zacúval z cesty, aby v príhodnej chvíli mohol vyraziť a zablokovať Écsiho auto. My s Fredym sme sa schovali za betónový blok a keď Sátor v telefóne zavelil, že teraz, upozornil som Kádára, ktorý vybehol autom na cestu. Fredy ihneď vyrazil smerom k fábii a bol by som tak urobil aj ja, ale počul som výstrely, tak som sa znova schoval. Vtom som začul buchnutie, lebo Écsiho voz nacúval do superba za ním. Výstrely zmĺkli a vybehol som na cestu, ale vládol tam chaos. Sátor už viedol smerom ku mne Écsiho, ktorý bol postrelený. V tom chaose som mu ani nevedel nasadiť putá. Sátor mi prikázal, aby som Écsiho naložil do kufra audiny a aby som si tam ľahol s ním,“ spomína si Nagy na bleskurýchly prepad. Z neočakávaného vývoja situácie na mieste vznikla panika. Plán, ktorý vyzeral bezchybne, hneď v prvej chvíli prekazila reakcia Écsiho šoféra. Kotlana mal z fábie vytiahnuť Fredy Nagy, ale sýkorovský ochrankár sa začal brániť. „Kotlan začal cez okno auta strieľať, trafil Fredyho a ten sa hneď mŕtvy zložil na zem. Potom mieril na mňa a ja som bežal späť k autu. Vystrelil na mňa viackrát, ale netrafil ma. Tak som sa preľakol, že som skočil do auta za Kádára a kričal som, že na nás pália. On neprehovoril ani slovo, len ticho sedel za volantom. Keď výstrely ustali, videl som, ako niekoho za ruky a nohy nakladajú do Kotlanovej fábie,“ opísal policajtom akciu jeden z jej účastníkov. Keď Écsiho ochrankár zastrelil Fredyho, ihneď vyskočil z auta a utekal smerom k húštine lemujúcej cestu. Sátorovci na neho strieľali, ale nemali ani poňatia o tom, či ho trafili. V tme sa im ihneď stratil z dohľadu. Zmocnili sa teda len Écsiho, ktorý dostal guľku do pleca – pravdepodobne od Sátora.
(...)
„Ideme!“ zakričal Sátor a súčasne nariadil Bugárovi, aby nasadol do Kotlanovej fábie a aby ich nasledoval. Bugár, ktorý bol od strachu pred guľkami celý čas učupený v Sátorovom aute, rozkaz uposlúchol a vydal sa za ostatnými. Na ceste zostali po akcii len malé stopy – niekoľko plastových úlomkov. Okolie sa utíšilo. Šialenstvo sa však zďaleka neskončilo.
Pár metrov od vozovky v húštine ležal Kotlan. Bol postrelený do ramena a pŕs a cítil, ako z neho uniká život. Na chvíľu sa vzchopil, vybral telefón a volal šéfovi. Havaši bol práve v bratislavskej krčme People´s a ohromene počúval nečakané hlásenie. Kotlan mu vysvetlil, že leží postrelený v kroví pri ceste a Écsiho uniesli. „Boli to Maďari,“ informoval svojho šéfa, ktorý s jedným zo svojich chlapov ihneď vyrazil na miesto činu. Branislav Kotlan už sotva dýchal, ale ešte v sebe dokázal nájsť toľko sily, aby zavolal aj priateľke. Oznámil jej, že umiera a rozlúčil sa s ňou. Mladá dievčina utrpela šok a začala vzlykať. Nechcela zložiť telefón, ale jej druh prerušil hovor. Kotlanovi ešte volal aj jeho najlepší priateľ, ktorý s ním bol tesne pred udalosťou vo fitnescentre. Umierajúci ochrankár z posledných síl zdvihol telefón, ale dokázal povedať už len pár slov: „Ležím tu v tráve.“
(...)
Kolóna áut sátorovcov smerovala na Galantu a aby sa vyhla nežiaducej pozornosti, išla po odľahlých poľných cestách. Neprešlo ani dvadsať minút, keď boli nútení už pri Zlatých Klasoch zastať, lebo motor Sátorovho auta prestal fungovať. Superb zatlačili do jarku, zvnútra ho poliali benzínom a zapálili. Znova sa vydali na cestu, ale po desiatich minútach audina, v ktorej „cestoval“ aj Écsi tiesnený Nagyom, dostala defekt. Nebolo iné riešenie, na smetisku medzi Veľkými Úľanmi a Čiernym Brodom podpálili ďalšie nepojazdné auto. Deväť páchateľov spolu so svojím mŕtvym druhom a uneseným Écsim pokračovali v ceste ukoristenou fábiou a poslednou pojazdnou felíciou. Ďalšia zastávka bola na brehu Čiernej vody. Pozbierali všetky zbrane, z ktorých sa strieľalo, a hodili ich do rieky. Ostatné bolo treba odovzdať Sátorovi. Od brehu rieky sa potom vybrali do lesíka medzi Tomášikovom a Kráľovým Brodom, kde mal čakať Andor Reisz, ale meškal.
„Chvíľu sme čakali, kým sa dostavil Andor a priviezol so sebou aj Tučného – Andora Márika. Sátor začal na Reisza vykrikovať, že kde boli doteraz. Andor povedal, že meškali preto, lebo Márik zaspal a sotva ho dokázal prebudiť. Sátor sa rozčúlene opýtal, či nezabudli náhodou náradie, na čo Reisz vybral z kufra mercedesu rýle a lopaty a poslali nás kopať jamu,“ spomínal po rokoch na súde Juraj Bugár, ktorý sa s piatimi druhmi pustil do kopania jamy. Mali v nej nájsť posledný odpočinok Écsi aj Fredy Nagy.
(...)
Po istom čase bol „hrob“ hotový a Écsiho dotiahli k jame. Sátor a Reisz ho začali vypočúvať. „Kto zabil Tomiho?“ pýtali sa ho, narážajúc na vraždu Tomáša Vidu. Člena nepriateľskej partie zbytočne mordovali otázkami, bolo jasné, že Écsi im pravdu nepovie. „Vidíš, Béla, ty ani teraz nie si úprimný,“ povedal mu Sátor. „Vyhral si,“ odpovedal Écsi, ktorý dobre vedel, čo bude nasledovať.
„Urob to ty a urob to rýchlo!“
- vyzval Sátora, ktorý sa nenechal dlho núkať. Ale nezabil ho sám, Reisz mu asistoval. Bélu Écsiho odsotili tak, že padol na brucho. Sátor a Reisz mu kľakli na chrbát a šnúrou ho zaškrtili – vražde sa prizerali všetci prítomní. „Do hrobu bol najprv vložený Fredy, ale poslali ma za ním, aby som napravil telo. Kým som bol dole, hodili tam aj Écsiho. Mal na krku hrubú zlatú reťaz, tú som mu mal sňať z krku. Sátor povedal, že z nej necháme urobiť nejaký pamätník Fredymu,“ povedal na súde jeden z členov funebráckej čaty.
Potom začali hrob zahrabávať a tesne pred koncom naň naliali tekutý dezinfekčný prostriedok. Pri takýchto „robotách“ to robievali vždy. Dezinfekcia slúžila na to, aby potlačila pach rozkladajúceho sa ľudského tela, takže diviaky a iná zver nerozryjú hrob a neobnažia telá. Keď chemikáliou výdatne popolievali „hrob“, lopatami nahádzali na vrch zvyšok zeme a zarovnali pôdu. Po okolí nazbierali suchú burinu, lístie a konáre a tým zamaskovali stopy po svojej činnosti. Keď skončili, väčšina členov klanu musela ísť domov peši.
(...)
No ešte bolo treba zlikvidovať dve stopy – Kotlanovu fábiu, ktorú podpálili pár kilometrov odtiaľ, a felíciu, ktorú odviezli do Dolného Chotára a tam ju ukryl miestny starosta a spojenec sátorovcov František Dora. Zsolt Nagy odviezol Sátora pred bratislavský byt, v ktorom sa vtedy ukrýval. Reisz a Kádár sa vybrali smerom do Trnavy, kde sa utiahli do konšpiračného bytu, ktorý si prenajímali. Policajt Drevenák sa o akcii proti Écsimu dozvedel zrejme od Andora Reisza a o hodinku-dve bol na mieste činu. Jeho kolegovia tam práve robili obhliadku. Bol tam aj jeden vyšetrovateľ, ktorý v tom čase, tak ako ani nik iný, nemal tušenia o tom, že Drevenák je vlastne Sátorov trójsky kôň.
(...)